Výstava Arkadiusze Goly Černobílá zem v Bratislavě

Poľský inštitút Námestie SNP 27 Bratislava

Arkadiusz Gola: Čiernobiela zem

Organizátori výstavy: Poľský inštitút v Bratislave, Inštitút tvorivej fotografie FPF Sliezskej univerzity v Opave, Stredoeurópsky dom fotografie w Bratislave Kurátori / Kuratori/ Curators: Vladimír Birgus, Michał Szalast Výstava je súčasťou osláv 70. výročia Poľského inštitútu a 30. Výročia Mesiaca Fotografie v Bratislave

Bez ohľadu na koronavírus a tohtoročnú epidémiu nadišiel november, čo pre kultúrny a umelecký život Bratislavy znamená jediné – Mesiac fotografie. Ide totiž o jedno z najvýznamnejších medzinárodných podujatí, ktoré sa stalo pevnou súčasťou kalendára fotografických festivalov, a to nielen na Slovensku. Už 30 rokov prináša prehliadku toho najlepšieho a najzaujímavejšieho v slovenskom, európskom a svetovom umení fotografie. Tešíme sa, že Poľský inštitút v Bratislave sa už dlhé roky zúčastňuje na Mesiaci fotografie, vďaka čomu predstavuje, a vlastne tiež podporuje prezentáciu poľských fotografov.

Tento rok otvoríme v galérii Poľského inštitút výstavu prác Arkadiusza Golu „Čiernobiela zem“. Pred niekoľkými rokmi som mal možnosť sa osobne zoznámiť s autorom a jeho tvorbou – konkrétne počas Dní fotografie v Leviciach. Prezentoval tam svoje fotografie, svoj pohľad na rodné Horné Sliezsko. Narodil sa v Rude Śląskej, v súčasnosti býva v meste Zabrze, je to absolvent a pedagóg Inštitútu tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave, pracuje ako fotoreportér pre denník Dziennik Zachodni, ktorý je vydávaný v Sosnowci. Hoci – nech je mi odpustené – Sosnowiec nepatrí pod Sliezsko, ale pod Zagłębie Dąbrowskie, obidva regióny sú so sebou už dlhé roky nerozlučne spojené. Potrebuje vari človek ešte niečo iné, aby mal Horné Sliezsko „v krvi“? Aby cítil a rozumel tomuto regiónu s komplikovaným, prelínajúcim sa charakterom z pohľadu minulosti, národnosti, jazyka či náboženstva; regiónu, z ktorého vznikol napriek tejto rôznorodosti výrazný celok, ktorý je celkom odlišný od iných kútov Poľska? Dnes je Horné Sliezsko známe ako živý a dynamicky sa meniaci región, ktorý už nie je plný len baní, koksovní, hút či elektrární, ale tiež vyberaného umenia, priekopníckych kardiochirurgických operácií a čulého kreatívneho priemyslu – práve tu totiž vznikali okrem iného počítačové hry Zaklínač a Cyber punk 2077 známe na celom svete. A ako je to s ľuďmi, ktorí na tomto mieste bývali? Slezania si hľadajú svoje miesto v rámci tejto zmeny; snažia sa zachovať čo najviac zo svojej tradície a nestratiť pritom svoju identitu.

Fotografie Arkadiusza Golu naplno zachytávajú unikátny a jedinečný charakter Horného Sliezska a Hornoslezanov. Ukazujú tradičnú – a to v dobrom slova zmysle – tvár tohto regiónu. Tvár plnú každodennosti, ťažkej práce, námahy, ale tiež sily, dôstojnosti a kultivovaných tradícií. Takéto Sliezsko a takýchto Slezanov môžeme vidieť čoraz zriedkavejšie. Odchádzajú? Nie, menia sa. A ostávajú medzi nami. Iní, ale svoji. Fotografie Arkadiusza Golu sú kronikou – kronikou premeny, ktorá je pre jedných rýchlejšia, pre ďalších pomalšia. Na týchto fotografiách čas plynie síce pomalšie, ale neúprosne. A práve preto sa ich oplatí vidieť – lebo Sliezsko plynie.

Pozývame do Horného Sliezska zachyteného okom a objektívom Arkadiusza Golu. Skutočné-neskutočné, magické Horné Sliezsko. Čiernobiela zem.

Jacek Gajewski riaditeľ Poľského inštitútu v Bratislave

Arkadiusz Gola je neoddeliteľne spojený so svojím rodným Horným Sliezskom, teda regiónom, v ktorom sa celé stáročia prelínali poľské, české, nemecké a rakúske vplyvy. Ide o región, ktorý prešiel búrlivou históriou a zažil ako rozmach, tak aj úpadok ťažkého priemyslu. Región, ktorý sa pre svoj banský charakter zvykne označovať ako Čierna zem. Región, ktorý Gola už tri desaťročia systematicky zobrazuje vo svojich fotografiách nielen ako čierny, ale ako čiernobiely, pretože zobrazuje aj pozitívne zmeny, ktoré priniesli tri desaťročia po páde komunistického režimu. Na jeho čiernobielych snímkach vidíme nielen zdevastovanú krajinu s haldami pripomínajúcimi mesačné krátery, zatvorené bane a továrne, špinavé krčmy, opilcov spiacich na ulici alebo na vlakovej stanici, ale tiež ľudí, ktorí túžia po kráse a svoje domovy ozdobujú kvetinami či soškami Panny Márie. Deti, ktoré využívajú haldy ako ihrisko plné dobrodružstva. Ženy z baní, ktorým sa aj napriek ťažkým podmienkam, ochranným prilbám či pracovným kombinézam podarilo zachovať si niečo zo svojho šarmu. Susedia z robotníckeho sídliska, ktorí sa na rozdiel od väčšiny obyvateľov z panelákov stretávajú, spoločne sa zabávajú, jedia a pijú. Autor nie je idealista, často a nekompromisne zachytáva aj to, čo je povrchné a prázdne, ale v jeho fotografiách vnímame príznačnú úctu k ľuďom. Golov štýl postupne prechádza od klasického humanistického dokumentu k subjektívnejšiemu poňatiu dokumentárnej fotografie s veľkým priestorom pre obrazové symboly. V jeho fotografiách je dôležitý podtext, ktorý pobáda divákov k ich vlastnej interpretácii. Opakujúce sa výjavy, ale aj zachytené banálne situácie sa často stávajú metaforami pre zásadné vlastnosti života. Z Golových fotografií vyžaruje rešpekt k ľuďom, ktorým sa v súčasnom komerčnom svete nepodarilo príliš presadiť. Títo ľudia sú často zachytení v najobyčajnejších okamihoch každodenného života. Hrdinovia týchto snímok často žijú v skutočne nepriaznivých podmienkach. Mohli by sme čakať, že na záberoch nájdeme ľudí smutných, sklamaných, často pohrúžených do depresie. Gola nás však privádza do sveta, v ktorom človek síce nemá akúkoľvek šancu na dosiahnutie tzv. „životného úspechu“, no aj napriek tomu dokáže vo svojom živote nájsť veľmi hlboko ukryté hodnoty. Ako napríklad staršia pani s natáčkami na hlave a s optimistickým úsmevom na tvári, sediaca v kuchyni svojho bytu vyzdobeného umelými kvetinami. Tento úsmev nám môže pripadať trochu nepatričný, pretože si celkom nedokážeme predstaviť, ako si v týchto podmienkach môže udržať ešte aj pozitívny prístup k životu. Naša hrdinka nám však dokazuje, že je to nielen možné, ale aj nevyhnutné. Pre šťastie totiž neexistujú objektívne podmienky, ale len naša schopnosť vnímať radosť zo všetkých týchto malých a nenápadných okamžikov, z ktorých sa náš život skladá.

Hrdinami snímok Arkadiusza Golu sú ľudia, ktorých sa nikto nepýtal, kde a kedy by sa chceli narodiť, ale ktorí musia žiť na mieste a v čase, ktoré je skôr naklonené degradácii ako rozkvetu ľudskej osobnosti. Vymykajú sa jednoduchému a stereotypnému hodnoteniu a dokážu nájsť aj v tých najmenej priaznivých podmienkach odpoveď na otázku, ako dôstojne a s pocitom zmysluplnosti prežiť svoj život. Fotografie Arkadiusza Golu nám pomáhajú vážiť si ľudí, ktorým nebolo umožnené zažiť „životný úspech“, ale ktorí nám ukazujú, ako bojovať o obyčajný pocit zmyslu a hodnoty vlastného života. Je to pre nás veľmi cenné ponaučenie, na ktoré by sme si mali spomenúť vždy, keď sa nám zdá, že už ďalej nemôžeme a že náš život je príliš ťažký. Stačí sa pritom len pozrieť na Golovu snímku zachytávajúcu staršiu pani v natáčkach a oplatiť jej úprimný úsmev.

Vladimír Birgus a Michał Szalast kurátori výstavy

0